For all we ought to have said...

Pod majestátnymi štítmi našich slovenských veľhôr – Tatier boli pred mnohými desiatkami rokov vybudované 3 podniky (mali sme ich viac) európskeho významu. Tieto podniky sa ale iba pred pár rokmi stali príbehom, ktorí ani zďaleka nemôžeme považovať za rozprávkový. Boli to a stále sú (nie celkom naše) tieto:

Východoslovenské železiarne Košice

Slovenské elektrárne

Slovenský plynárenský priemysel

Prvým dvom sa budem venovať iba okrajovo, aby som Vás takpovediac navnadil. Pri tej tretej firme Vám vopred sľubujem, že Vám padnú sane.

V prípade prvej teda Východoslovenských železiarní Košice treba hneď v úvode vyvrátiť mýtus o tom, že ich privatizoval Vladimír Mečiar, a že ich rovno priklepol Rezešovcom. VSŽ bola totiž súčasťou 1. vlny kupónovej privatizácie v roku 1991/1992, ktorú viedol vtedajší minister pre privatizáciu Ivan Mikloš. Celkovo bol vtedy sprivatizovaný väčšinový balík – 68% akcií tejto spoločnosti. V čase keď sa u nás v roku 1998 menila vládna garnitúra vo svete vypukla jedna z najväčších kríz v histórii segmentu v ktorom podniká spoločnosť VSŽ. Toto sa samozrejme dotklo aj našej firmy a to presne takým spôsobom ako súčasná globálna hospodárska kríza. Presne takým istým spôsobom ako dnes robí čistky Mikuláš Dzurinda, tak isto ich robil aj pred 12 rokmi. Firmu v podstate znárodnili a Rezešovcom zostalo nejakých 10% akcií. Rokovali dokonca s londýnskymi bankami o tom, že kto bude šéfovať  tejto spoločnosti. Dohodli sa na mene Gabriela Eichlera. Ďalej sa dohodli, že Eichler bude poberať mzdu 10 000 000 Sk mesačne v čistom a poberal ju počas dlhých dvoch rokov. To nám dáva v podstate 240 000 000 Sk. Len na ilustráciu uvediem, že majetok Rezešovcov sa v roku 1998 aj s vilou na španielskom pobreží odhadoval na 250 000 000 Sk. Eichler firmu ozdravil. Všetko čo priamo nesúviselo ako sa hovorí s „pecou“ to predal. O prácu prišlo na 14 000 ľudí. Klesali tak nominálne ako aj reálne mzdy „všetkým okrem Eichlera“, čo tam zostali pracovať. To, ale nebol koniec. Akcie takto ozdravenej spoločnosti hodili Dzurindovci na burzu 5 minút pred uzávierkou cez v tom čase ešte štátny Transpetrol a tam už čakala PENTA ako aj J&T. Dá sa povedať, že Dzurindovci tento scenár „cez sprostredkovateľa“ praktizovali často (viď košické letisko, Slovenská sporiteľňa, Nafta Gbely…). Čo chceli predať to išlo pod cenu cez PENTU, Istrokapitál, J&T do vlastníctva zahraničným vraj investorom, samozrejme so ziskom pre sprostredkovateľa. Fico sa mal od koho učiť. Viď predaj emisií. V prípade VSŽ z toho ale J.P.Morgan nebol dvakrát happy.

K Slovenským elektrárňam naozaj iba v skratke, lebo už som o nich na svojom blogu písal a aby som to moc nenaťahoval. Položte si otázku, radšej dve:

Koľko môže stáť povedzme výstavba dvoch blokov jadrovej elektrárne, 120 miliárd Sk?

Aj Vy patríte k tým, čo si myslia, že nemajú žiadnu cenu, že za komunizmu ich naši otcovia a starí otcovia vybudovali zo vzduchu a zadarmo?

„Když později první Mečiarova vláda padla a byl Húska ve vláde Čarnogurského nahrazen práve Miklošem, nesmírně schopným, bezvadným mladým člověkem, člověkem naši krvní skupiny, veškerá spolupráce s ministerstvem slovenským byla privatizace velmi dobrá, radostná, kolegiální, měli jsme se rádi, dobře nám to spolu šlo.“

Tomáš Ježek

„Ukrajinský rodák žijúci v Moskve Sergej Chelemendik bol aj s rodinou v roku 1987 vyslaný KGB do ČSSR na sledovanie, monitorovanie a prijímanie Gorbačovovej perestrojky.

Po roku 1989 zostal žiť na Slovensku a v súčasnosti je dokonca poslancom NR SR (Do volieb 2010-moja poznámka). Do volieb v roku 2006 sa angažoval v otázkach slovanskej vzájomnosti, vydával knihy o tragédii slovenskej privatizácie a transformácie najmä v obdobiach mečiarizmu až do roku 2006.

Od roku 2004 začal vydávať občasník, PREČO? V tomto periodiku velebil Slovákov a ľutoval ich ako boli okradnutí, zbavení vlastníctva národného majetku, ktorý sa dostal rôznymi špekuláciami iba do rúk úzkej skupiny vybraných domácich a zahraničných osôb. Noviny PREČO? dodával na viaceré miesta do NR SR, aby boli k dispozícii všetkým poslancom a zamestnancom a aj do niektorých kníhkupectiev. V jednom jeho čísle PREČO?, koncom roku 2005 bol uverejnený analytický rozbor reálnej hodnoty Slovenských elektrární ako celku vyčíslenej v objeme 460 miliárd Sk. Konkrétne vyčíslenie vykonala skupina odborníkov okolo Júliusa Bindera, realizátora vodného diela Gabčíkovo. Vyčíslenie je diametrálne odlišné od zmanipulovaného vyčíslenia SE americkou pobočkou Deloite & Touche na Slovensku, vedenej V. Masárom, bývalým guvernérom NBS, dnes údajne už agentom CIA.

Renomované slovenské audítorské spoločnosti poskytli skupine Júliusa Bindera reálne trhové ocenenia dvoch jadrových elektrární, dvoch tepelných elektrární a 34 vodných elektrární, ktoré boli napokon aj napriek vyhlásenému moratóriu o neprivatizácii, odpredané štátnemu monopolu ENEL za 32 miliárd Sk.

V čase kúpy mali SE vraj čistý dlh 40 miliárd Sk (viď HN z 26. augusta 2008). Aj po odpočítaní dlhu, nebolo možné nijakou metodikou stanoviť takú mizivú, podradnú cenu všetkých slovenských elektrární. Vyšpecifikovaná cena napríklad prečerpávacej VE na Čiernom Váhu je do 30 miliárd Sk pri súčasnej hodnote koruny, stavebných materiálov a ceny prác v roku predaja SE.“

„Premiér nechal veľmi veľa priestoru Miklošovi, dovolil mu, aby Svetová banka a Medzinárodný menový fond maximalizovali svoje ciele. Za všetky príklady hovorí fakt, že táto (1998-2006) vláda predala majetok celej energetickej sústavy a výrobného potenciálu v evidenčnej hodnote 579 miliárd korún za 33 miliárd. Vládni politici nepochopili, že sú ako muzikanti na Titanicu.”

Augustín Marián Húska

No a pri Slovenskom plynárenskom priemysle sa stačí zamerať hlavne na nasledovné tri body:

Dane

Cena

Krížové dotácie (tieto postavíme do úplne iného svetla, ako nám ich podávajú vlastizradcovia).

Dane. Nemalo by byť pre Vás tajomstvom, že ešte za vlády Vladimíra Mečiara boli do dolnej sadzby DPH, ktorá bola 6% zaradené elektrická energia, zemný plyn, uhlie, koks, vykurovacie oleje a palivové drevo. Postupne bola táto sadzba za vlád Mikuláša Dzurindu zvyšovaná na 10%, neskôr na 14% až na dnešných rovných 19%. Druhou formou daní, ktoré boli uvalené na predmet nášho záujmu, teda zemný plyn sú dane spotrebné. Tie na zemný plyn uvalil Róbert Fico a to s platnosťou od 1.7.2008 zákonom 609/2007 Z. z. Ale teraz necháme Fica Ficom.

Cena.

Maloodberatelia

1999: 1m ³ = 3 Sk

2006: 1m ³ = 12,22 Sk

Veľkoodberatelia

1999: 1m ³ = 3,58 Sk

2005: 1m ³ = 7,62 Sk

Prečo sa to stalo? Odpoveď je jednoduchá. Aby si zahraničný vraj investor mohol priamo z Vašich peňaženiek vytiahnuť 49% zo zisku za tranzit plynu cez Slovensko! Prečítajte si nasledovný citát a možno pochopíte čo tým myslím.

„Predajné ceny zemného plynu v Slovenskej republike v súčasnosti nepokrývajú náklady spojené s nákupom plynu od zahraničného dodávateľa a jeho distribúciou slovenským spotrebiteľom. Vzhľadom na vývoj cien ropy a zemného plynu na svetových trhoch a tiež vzhľadom na vývoj kurzu slovenskej koruny voči americkému doláru od roku 1999 dosahuje SPP v oblasti distribúcie plynu mnohomiliardové prevádzkové straty. V roku 2000 dosiahla táto strata 17,2 mld. Sk. Priemerná predajná cena totiž dosiahla vlani len 3,72 Sk/m3, pričom priemerná cena pokrývajúca náklady a primeraný zisk bola na úrovni 6,20 Sk/m3 (dovozná cena z toho tvorila 4,91 Sk/m3).

Z finančných modelov vyplýva, že pri zachovaní dnešných predajných cien zemného plynu dosiahnestrata SPP v oblasti distribúcie v roku 2001 približne 20 mld. Sk. Súčasnú situáciu je nevyhnutné zmeniť. A to nielen z dôvodu pripravovanej privatizácie SPP, ale najmä kvôli efektívnemu fungovaniu SPP v budúcnosti.”

Sme pri krížových dotáciách.

Vstupom do Európskej Únie dňa 1. mája 2004 teda k tomuto dňu právne skončili krížové dotácie. V podstate ide o to, že v rámci jednej spoločnosti jej ziskové sféry prestávajú dotovať činnosť stratových sfér. Aby sa toto v prípade SPP nestalo tak došlo už pred jeho privatizáciou k zdražovaniu plynu pre odberateľov. Tým bola vykrývaná a vykrytá tá viac ako 17 mld. strata v oblasti distribúcie. Je to proste taký istý princíp ako keď rodičia vyhodia svoje 5 ročné dieťa na ulicu, lebo rodinné prídavky na seba už „prežralo“.

Funguje to nasledovne. Odberatelia, čiže domácnosti a podnikateľské subjekty platia toľko, aby SPP – distribúcia, a.s., ktorá je 100 % dcérskou spoločnosťou spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a.s mala – hochštapleri to nazývajú primeraný zisk. Tento primeraný zisk platíme priamo z našich peňaženiek, aby druhá dcérska spoločnosť materskej SPP – Eustream mohla do Nemecka a Francúzska posielať 49% z nasledovných súm, tie sú po zdanení:

2002      8,7 mld. Sk

2003      20,45 mld. Sk

2004      21,6 mld. Sk

2005      20,4 mld. Sk

2006      24 mld. Sk

2007      16,7 mld. Sk

2008      19,3 mld. Sk

2009      18,7 mld. Sk

Apropo zdanenie tejto „našej“ nadnárodnej spoločnosti:

„Čo sa týka zisku z SPP pred a po privatizácii príklad: slovenský plynárenský priemysel pred privatizáciou odviedol na dani priamo do štátneho rozpočtu viac ako päť miliárd slovenských korún. Po privatizácii v roku 2002 sa táto suma znížila o vyše polovicu (podľa dostupných informácií odviedol SPP v roku 2003 daň vo výške cca 2,2 miliardy Sk), pričom vďaka jedinečnému postaveniu plynárov sa na slovenskom trhu prehupol čistý zisk podniku z hranice desiatich na dvadsať miliárd korún. Do verejnej kasy však tečie prostredníctvom daní po privatizácii plynární o tri miliardy slovenských korún menej, ako to bolo do roku 2002.”

Pre doplnenie:

1994 daň z príjmu 6,932 mld. Sk

1995 daň 6,853 mld. Sk

1996 daň 6,387 mld. Sk

1997 daň 7,459 mld. Sk

1998 daň 5,674 mld. Sk

1999 daň 8,226 mld. Sk

2000 daň 5,233 mld. Sk

2001 daň 5,508 mld. Sk

No ja Vám na rovinu tu a na tomto mieste píšem, že naši otcovia a starí otcovia toto všetko nevybudovali preto, aby si niekto z peňaženiek ich synov, dcér, vnukov a vnučiek nechal krížovo dotovať svoj bezstarostný život na nejakej jachte, so šampanským v ruke a s kaviárom na tanieri.

Toto nebola chyba! Toto bol zámer, ktorý sa odborne nazýva:

Paradox nerovnosti

„Niektorí neoliberálni teoretici neváhajú obhajovať existenciu nerovnosti, pretože ju považujú za stimulujúcu zložku spoločenského života motivujúcu ľudí k väčšej aktivite. Ako výstižne reagujú britskí teoretici Cockshott s Cottrellom, „je zaujímavé, že si obhajcovia spoločenskej nerovnosti myslia, že bohatí reagujú na celkom iné pohnútky ako chudobní. Ak je napríklad potrebné o nevyhnutnosti pracovať presvedčiť bohatých, potrebujú ako stimul prísľub ešte väčšieho bohatstva: z toho plynie prvoradý význam znižovania daní z vysokých príjmov. Keď sa však vyjednáva s chudobnými, predpokladá sa naopak, že nie je lepšej pohnútky k práci, než perspektíva ešte väčšej chudoby.“