Úryvok z knihy Lothropa Stoddarda “Into the Darkness” (zo VI. kapitoly - Vienna And Bratislava)
V ďalšie ráno sme s majorom vyrazili vojenským autom na moje interview s novým slovenským prezidentom. Malá Slovenská republika, nedávno odtrhnutá od bývalého Československa, je technicky nezávislým štátom, aj keď v skutočnosti je nemeckým protektorátom. Fikcia zvrchovanosti sa skrýva v každom detaile. Major i ja sme museli zaslať naše pasy na slovenský konzulát vo Viedni pre víza pre náš jednodňový výlet do “zahraničia”.
Nádherné počasie predchádzajúcich dvoch dní ustúpilo ťažkým mračnám a dažďu. Von z Viedne, k cestou cez podunajskú nížinu bolo k videniu máločo, nerátajúc močiare a premočená zem. Aby nám zbehol čas, dal som sa do debaty s naším vojenským šoférom, ktorý bol nezvyčajným typom – muž dobrého rodokmeňa s útlymi dlaňami a tmavšími, výraznými črtami. Bol som prekvapený zistením, že ide o Nemca od Kaukazu, jedného z pár prežijúcich z prekvitajúcej kolónie založenej dávno počas cárov, no zničenej boľševikmi počas ruskej revolúcie. Utečúc ako malý chlapec, prešiel mnohými krajinami, navrátiac sa nakoniec do svojej dávnej Otčiny, ktorú predtým nikdy nevidel. Zhodou náhod, je zaujímavé, ako často človek v Nemecku stretne takých, ktorí pochádzajú z teutónskej diaspory. Okrem Rakúšana Adolfa Hitlera sa v zahraničí narodili štyria najvyšší nacistickí predstavitelia – Wilhelm Bohle v Británii, Alfred Rosenberg v Rusku, Rudolf Hess v Egypte a Walther Darré v Argentíne.
Z Viedne do Bratislavy je to len hodina cesty autom. Na hlavné mesto je Bratislava situovaná úplne nevhodne. Nachádza sa na severnom brehu Dunaja. Na južnom brehu sa rozprestiera nemecká Ríša, zatiaľ čo pár míľ nižšie je maďarská hranica. Bratislava je takto vklinená priamo medzi dva cudzie národy. Je to však stále jediné veľké mesto na Slovensku, takže inej voľby niet. Zvyšok malej krajiny je posiata horami, obývaná jednoduchým, zbožným roľníctvom. Keď som volal v to isté popoludnie ministra zahraničných vecí, okná jeho úradu hľadeli cez rieku priamo na cudziu krajinu. Celkom unikátna situácia.
Okolo poludnia sme došli na medzinárodný most. Na nemeckej strane sme prešli zvyčajnými formalitami pasovej a colnej inšpekcie, spolu s kontrolou peňazí. Aj keď sme mali byť mimo Ríše len pár hodín, museli sme odložiť naše marky a tak opustiť nemeckú pôdu bez peňazí, len s pár drobnými. Našťastie sme mali byť hosťami nemeckého ministra, takže sme sa nemuseli starať o výmenu peňazí za slovenskú menu. Zhodou náhod, bolo šťastím, že sme výlet uskutočnili v tej dobe. Presne tej noci Hitler unikol pred bombovým atentátom v Mníchove, ktorý zabil alebo zranil mnoho jeho starých spolubojovníkov. Preto, po niekoľko dní, bolo pochopiteľné, že každá hranica Ríše bola takmer hermeticky uzavretá.
Prejdúc mohutným mostom cez kalný Dunaj, naše auto zastalo pri slovenskej colnej kontrole. Tá netrvala dlho, a o chvíľu sme prechádzali cez mesto na našej ceste k nemeckej vojenskej misii, kde sme sa mali hlásiť. Ľudia na uliciach Bratislavy boli výrazne slovanského typu, so širokými tvárami a vysokými lícnymi kosťami. Slovensko má svoju vlastnú malú armádu, takže som videl aj pár vojakov. Tí ešte stále nosia pôvodné československé uniformy, ktoré sa tak veľmi podobajú americkým, že vyzerali ako naši pešiaci. Všetky vývesné štíty boli v slovenčine. Označenia ulíc boli v slovenčine a nemčine.
Nemci sa zjavne snažili nedráždiť city Slovákov. Zdá sa, že železná päsť bola vložená do dobre padnúcej rukavice. Ich vojenská misia je umiestnená nenápadne, v skromnej vilke v bočnej uličke; rovnako ako vyslanectvo, kde sme zanedlho pricestovali, aby sme sa stretli s diplomatickým predstaviteľom Ríše. Popravde, budova je príliš malá, aby sa v nej minister so svojou početnou rodinou zmestil, preto musí bývať v jednom z bratislavských hotelov.
Minister je bystrý muž, ako musí byť, ak má takýto post zodpovedne zastávať. Je taktiež žoviálnou dušou, ako som čoskoro objavil, keď sme začali vtipkovať. Netrvalo dlho, než sme sa vybrali do hotela na obed. Toto jedlo bolo pre mňa pastvou pre zrak. Slovensko je neutrálnou krajinou, s nadbytkom potravinovej produkcie, prídelový systém je tu neznámy. S akou radosťou sa konzumoval rezeň s omáčkou a zeleninou na masle! Istá muška sa objavila v podobe správy, prinesenej k nášmu stolu, že prezident Tiso možno nebude schopný sa so mnou stretnúť v dohodnutom čase, keďže sa s vedúcimi činiteľmi parlamentu venoval dokončovaniu nového právneho systému Slovenska. Moja tvár musela prezrádzať isté zdesenie, no minister mi na plece položil svoju upokojujúcu ruku. “Nebojte sa,” usmial sa. “Idem k telefónu a presvedčím ho.” Za chvíľu sa vrátil, a usadajúc na stoličku, poznamenal so sprisahaneckým žmurknutím: “Presvedčil som ho.”
Následne som neskoro popoludní utekal od telefonátu s ministrom zahraničných vecí na schôdzku s kňazským prezidentom Slovenska. Novinár v Berlíne mi už vysvetlil, že reverend je veľmi húževnatým politickým operátorom – svätejší než spravodlivý, ako sa vraví. Takže som bol zvedavý.
Interview sa uskutočnilo za podmienok typických pre túto al fresco republiku. Keďže oficiálne sídlo prezidenta ešte nie je hotové, jeho dočasný úrad sa nachádza na druhom poschodí obytného domu. Len stráž pri vchode domu ho odlišovala od ostatných budov v bloku. Ako odpoveď na naše zvonenie nám dvere otvoril malý chlapec. Vystúpil som po kamennom schodisku, zazvonil a okamžite som bol uvedený do jeho prítomnosti.
Prezident bol rovnako neformálny, no v žiadnom prípade neimpresívny. Otec Tiso je mohutnej postavy – veľká hlava, široká tvár, ramená, veľké telo a nohy ako kmene stromov. Typický roľník i vo svojom čiernom kňazskom odeve, je viditeľne zakorenený v pôde.
Prirodzene mi prišli na um mnohé osobnosti slovenského pôvodu v mojej rodnej krajine, takže moja prvá otázka bola, aké má pre nich posolstvo: “Povedzte mojim slovenským bratom v Spojených štátoch, že tuná je všetko v poriadku, že máme znova mier, keď skončila poľská vojna, že zavládol poriadok, a že náš nový štát sa národne vyvinie skrze svoju vnútornú silu. Prosím Slovákov v Amerike, aby neverili mnohým chýrom, o ktorých viem, že o našej situácii kolujú. Jednoducho nie sú pravdivé.”
“Máte na mysli, pán prezident,” opýtal som sa, “správy, že Slovensko je len bábkovým štátom Ríše?”
Otec Tiso sa mlčky usmial. “Ako dlho ste v tejto krajine?” opýtal sa ma..
“Okolo šesť hodín”, priznal som úprimne.
“V poriadku,” odvetil rýchlo. “Zostaňte tu týždeň a precestujte Slovenskom. Potom sa odpoveď sám pre seba dozviete.”
Zdalo sa, že týmto je otázka vyriešená, tak som sa pokúsil o inú cestu: “Ako sa ciele a ideály Slovenska líšia od bývalého Československá, ktorého časťou Slovensko bolo?”
“Naším cieľom,” začal prezident Tiso rozvážne, “je zdokonalenie slovenskej národnosti. Československo bolo založené na fikcii československého národa bez pomlčky – tej drahocennej pomlčky, ktorá nám bola prisľúbená ako rovnocennému členu dvojitého národa. Česi nám nedali možnosť vyjadrenia. Tvrdili, že sme iba zaostalými Čechmi, hoci medzi nami sú hlboké kultúrne rozdiely. Máme svoju vlastnú históriu, jazyk, umenie, hudbu, ľudové piesne. Po stáročia sme toto kultúrne dedičstvo bránili pred cudzími vladármi.. A na týchto hlbokých základoch plánujeme vybudovať náš vlastný národný život.” “Aký druh života?” znovu som protirečil. “Pozrime sa na to z praktického hľadiska. Bude ekonomický rozvoj individualistickým podnikaním, roľníckou rovnosťou či národným socializmom?” Prezident opäť rozvážne odpovedal: “Je pravda, že dnes sme prevažne krajinou roľníkov. No rýchly nárast našej populácie činí rozvoj priemyslu urgentnou potrebou. Chceme však, aby priemysel slúžil dobru celého národa – nie iba svojmu vlastnému dobru. Takže môžem povedať, že naším ekonomickým cieľom je náš špeciálny typ národného socializmu založeného na kresťanských princípoch a praxi. Vieme, že kapitálu sa musí umožniť spravodlivá návratnosť, no chceme, aby robotník mal zodpovedajúce živobytie, so zabezpečením pred nezamestnanosťou a nezaslúženou chudobou. Vláda zasiahne do priemyslu, aby veci korigovala – nie riadila.”
Prešiel som k politike. “Nie je pravdou,” opýtal som sa, “že máte zopár slovenských národnostných menšín, predovšetkým Maďarov a Nemcov? Ako s nimi budete zaobchádzať?”
“Venujeme im kultúrnu slobodu,” odvetil prezident.” Budú mať právo používať svoj vlastný jazyk, vzdelávanie a predstaviteľov v parlamente v proporcii k ich voličskej sile.” “
A čo slovenská väčšina?” opýtal som sa. “Aká je tá po politickej stránke?”
“V parlamente je iba jedna slovenská strana,” odpovedal prezident Tiso. “Ide o národnú stranu, až donedávna vedenú naším uctievaným vodcom, nebohým otcom Hlinkom. V nedávnych voľbách boli Slováci jednohlasní, a ďalšie voľby sa uskutočnia po piatich rokoch. V Ústave nie je nič, čo by bránilo vytváraniu nových strán. Len teraz žiadne iné nie sú.”
To povediac, prezident povstal, aby naznačil, že sa musí vrátiť k svojej úlohe budovať národ. “Chytrý človek”, pomyslel som si. “Pozná všetky slová.”
Keď som prezidentský apartmán opúšťal, bola už noc. No v neutrálnej Bratislave bola noc normálna. Žiadne výpadky prúdu, Ako šťastne som sa cítil kráčajúc, i keď v chladnom daždi, cez dobre osvetlené ulice s vysvietenými výkladmi a pohľadom na ľudí, večerajúcich či zabávajúcich sa v reštauráciách a kaviarňach! Keď ich na chvíľu stratíte, naučíte sa ceniť si i tie najjednoduchšie výdobytky pokoja, aj keď zjavný pokoj môže zakrývať železnú represiu.
Zdroj: christian freeman
Komentáre
Pokračovanie prosím!
zaujímavéjeto.
ja teda politiku nemusím